Miroslav Gasidlo - Street Art, Odrazy

2.12.2017 - 4.1.2018

Fotograf Miro Gasidlo sa prostredníctvom výstav predstavuje od roku 2006. Od tohto relatívne nedávneho dátumu sa prezentoval samostatnými, alebo s akad. mal. Vojtechom Kolenčíkom spolu na ôsmich výstavách. Tak obyčajne povedané - ide mu. A na svoju prácu má maximálne kladné ohlasy tak u kolegov umelcov ako aj u neprofesionálnej verejnosti.

Čo to, čím to?- že vo svojej podstate neprajné (vyjma blízkych priateľov) slovenské ale aj české výtvarne prostredie bez problémov akceptuje osobnost a tvorbu dnešného autora.

Ako to? - že jeho práca oslovuje profesionálov a teoretikov bez náznakov zhovievavosti voči - v uvodzovkách - neškodnosti začiatočníka. Aj keď tu mám na mysli samozrejme nedávne prezentačné začiatky, pretože Miroslav Gasidlo sa fotografiou profesionálne zaoberá bez jedného 30 rokov, od roku 1980, kedy skončil SPŠ Polygrafickú v Bratislave, odbor fotograf. A tak isto oslovuje aj laickú verejnost, ktorá podľa sice rozdielnej schopnosti vnímať výtvarné umenie je po vačšine takto ľahko prístupná len veciam nekomplikovaným, opať si pomožem uvodzovkami - pekným.

Kto Mira Gasidla pozná osobne, tak by to mohol pripísať jeho mimoriadnej priateľskej - repektíve ľudskej vstriecnosti, ochote kedykoľvek pomocť a takej, dnes až skoro starosvetskej chlapačej zásadovosti. Ak by to ale aj tak bolo, že osobnostná charizma zapríčinuje u okolia akusi nesúdnost - čo si síce nemyslím, ale na chvíľu to pripusťme - ako potom vysvetliť intenzívny zaujem o autorove práce, ktoré sú zhliadnuté bez jeho prítomnosti. Prečo vyvolávajú živý, ničím nezmanipulovaný interes veľmi často končiaci jednoduchym chcením TO vlastnit, mať to doma, mocť sa stále divať na fotografiu Mira Gasidla.

Ked som si tento fenomén pokušal dešifrovat sám pre seba - nemyslím, ze som objavil nejaký tajný elixír šťastia, ktorí Gasidlo pod kepienkom tmy prilieva po kvapkách do vývojky či tonertov, ked tlačí svoje fotografie a ktorý potom pomalinky prchá do nozdier nás vsetkých a oblažuje nás. To, co sála z fotografií ktoré aj vy mozete dnes vidiet je to, prečo ja osobne stále verím na obrodnú funkciu umenia, prečo verím v jeho nevyčerpatelnost a každodennú doležitost - to sálave, to silné - to je iný pohľad. Iné videnie.

Miro Gasidlo nás vedie do iných svetov, a zároveň do sveta svojho, my sa s ním stotožňujeme a čudujeme sa, ako je to možné, že sme to nezbadali, neobjavili, keď je to takto blízko pri nás. Prechádzame sa spolu s fotografom po uliciach Paríža, popri kanáloch v Benátkach a možem vam spolu s autorom sľúbiť ďalsie známe miesta, ktoré ale uvidíme inak. Uvidíme ich zrkadliť sa v mnohých odrazoch nielen optických skiel Gasidlovho Nikonu ale aj vo výkladoch so svojimi mini-svetmi, čudesno-bizardnými smiešno-vážnymi figurínami a osobkami, uvidíme tam svet ulice pred nimi, niekedy uponáhlanej, inokedy lezérnej alebo prejduvšími storočiami ticho pokojnej. A nie je to žiadna koláž, ani photoshopový klam - je to reálny svet, ktorý je prenesený priamo, bez prostredníctva papiera na sklo. Postavu fotografa medzi tými vsetkými sklami zbadáme, len ked nam to dovolí, ale svoj pohlad, svoje oči nám velkoryso prepožičiava. Až vďaka nim možme zbadať seba, ako súčasť materialneho-predajneho, drahého a zaroveň aj bezceného zivota za výkladmi, alebo v dalšej rovine, na pozadi budov a miest, v časoch, ked na priečeliach mali domov sochy, na pozadí mozajok a fresiek -jednoducho v čase, „ked sa pracovalo nielen preto, aby vznikalo dielo, ale aj preto, aby čas nadobudol nejaku hodnotu“ povedané ustami Eugena Delacroix.

Možme sa diviť, ako Alenka v Kráľovstve krivých zrkadiel ale je to tak, že je na nás, v ktorom medziskle, v ktorom priestore sa chceme pohybovat, resp. ktorý radi vyhladávame. Bez vynášania súdov a aj bez nášho vykrikovanie „My sme kráľovské pážatá“ - nam dnešný autor - Miroslav Gasidlo ponuká klúč k nim, a ja ním dnešnú vernisáž, ako aj výstavu otváram. Prosím Vstúpte.